Z Michaloviec do Nagoye: Neurochirurg o stáži v Japonsku

MUDr. Vladimír Balik, PhD., MBA, neurochirurg z Nemocnice Penta Hospitals Michalovce, sa v rozhovore podelil o svojich skúsenostiach z odborného pobytu v Japonsku, kde absolvoval stáž na Aichi Medical University. Zameriava sa na rozdiely v prístupe k neurochirurgii medzi Japonskom a Slovenskom, ako aj na kultúrne rozdiely, ktoré vnímal ako inšpiráciu v profesijnom i ľudskom rozmere. V rozhovore odhaľuje, aké hodnoty – ako presnosť, rešpekt a tímová spolupráca – zanechali najväčší dojem a ako by sa tieto princípy dali preniesť do slovenskej praxe.

Čo ste si odniesli zo stáže v Japonsku?
✅ Presnosť a príprava pred každým výkonom
✅ Význam tímovej komunikácie
✅ Vzájomný rešpekt
✅ Kultúra spätného pohľadu
✅ Spojenie špičkovej technológie a ľudskosti

Prečo práve Japonsko?
V roku 2015 sa mi podarilo získať štipendium Svetovej federácie neurochirurgických spoločností na trojmesačný študijný pobyt. Keďže od začiatku svojej kariéry som počúval o veľkých menách ako Kamiyama, Sugita, Sano, Kato či Ohata, tak akosi prirodzene vo mne rástla túžba bližšie spoznať japonskú neurochirurgickú školu. A keďže som dostal ponuku navštíviť pracovisko jednej z týchto osobností, bolo rozhodnuté. Odvtedy som Japonsko navštívil niekoľkokrát, naposledy v roku 2022. Spočiatku ma niektorí odrádzali od Japonska ako od pomerne nudnej krajiny, no v mojom prípade sa to nepotvrdilo. Vďaka mojej skúsenosti je môj pohľad na túto krajinu značne pozitívny, no je potrebné povedať, že aj Japonsko má svoje problémy a nie všetko je tam ideálne, nakoniec ako v každej krajine.

Ako ste vnímali kultúrne rozdiely?
Prvé dni v Japonsku sa mi spájajú s pocitom dezorientácie. Všetky označníky a informačné tabule boli v japončine. Nedokázal som odlíšiť obyčajný obchod od reštaurácie, vchod do súkromného bytu od vstupu do kancelárie. Dokonca pri mojom prvom pobyte v Nagoyi, keď som prvýkrát šiel predstaviť sa na hosťujúce pracovisko, som si nebol istý, či vstupujem do nemocnice, alebo do administratívnej budovy, či hotela. Pri prechádzke ulicami štvrte Otobashi som mal prvé dni pocit stratenosti a pochybností, či sa dokážem vrátiť späť. No postupne sa to zlepšilo a ja som začal vnímať a uvedomovať si všetky pozitíva tejto inšpiratívnej krajiny. Ohúrila ma organizovanosť spoločnosti, vzájomný rešpekt, ohľaduplnosť a slušnosť. Spočiatku bolo pre mňa nepredstaviteľné, aby taká masa ľudí dokázala tak koordinovane nastupovať do vlaku. Len som stál na stanici a díval sa na proces nástupu a výstupu masy cestujúcich z vlakov, ktoré prichádzali a odchádzali na sekundu presne. Až neskôr som to začal vnímať ako niečo prirodzené. V Japonsku je temer nemožné, aby vás niekto predbehol pri čakaní na metro alebo pri platení v obchode. Spomínam si na situáciu, keď som v obchode stál v rade pred pokladňou a v tej chvíli otvorili pokladňu druhú. Keďže nik zo zákazníkov stojacich v rade predo mnou nešiel k novootvorenej pokladni, zdalo sa mi normálne ísť a zaplatiť. Pokladník ma však zastavil a naznačil mi, aby som sa zaradil späť, a k plateniu pozval zákazníka stojaceho predo mnou. Trochu zahanbený som sa ospravedlnil, ale vzápätí som bol rád, že som v krajine, kde sa slušnosť prejavuje aj takýmto spôsobom. Iná situácia nastala, keď som cestou na metro držal v ruke zložený dáždnik. Po istej chvíli ma kolega Japonec trochu ostýchavo poprosil, aby som držal dáždnik viac pri tele a menej s ním hýbal, aby som ním neobťažoval okoloidúcich. Za niečo viac ako 9 mesiacov, ktoré som v Japonsku strávil, som nezažil, aby niekto vo vlaku alebo v metre telefonoval, alebo aby niekomu čo i len zazvonil telefón, napriek tomu, že temer všetci držia telefóny v ruke. Pri vstupe do bežnej reštaurácie vás všetci zamestnanci nahlas pozdravia, čím vás vlastne privítajú. To isté platí, keď odchádzate. V reštaurácii od vás nikdy nevezmú prepitné, napriek obsluhe, za ktorú by si to nepochybne zaslúžili. Raz pri prechádzke mestom som zazrel na chodníku stáť muža v hlbokom predklone. Pomyslel som si, či mu neprišlo zle. Keď som sa však lepšie porozhliadol, uvedomil som si, že je to predajca automobilov a práve odprevádza zákazníka, ktorý si kúpil nové auto. V tom predklone zotrval dovtedy, kým kupujúci neodbočil na križovatke a stratil sa mu z dohľadu. Ešte stále, keď si na to spomeniem, mám úsmev na perách a príjemný pocit, že takáto krajina existuje.

Je nasledujúce tvrdenie pravdivé? Tzv. „tímová introspekcia“ – po každej operácii prebieha reflexia tímu, v ktorej môže každý pomenovať, čo sa dalo urobiť lepšie. A to bez obáv z kritiky. U nás sa často bojíme otvorenosti. V Japonsku to berú ako cestu rastu.
Myslím, že to môžem potvrdiť. Na pracovisku, kde som bol, sa pravidelne konali odpoludňajšie, resp. večerné „meetingy“. Pracovný čas, aký poznáme my, tam japonskí lekári, teda minimálne neurochirurgovia, nepoznali. Začínali sme ráno o siedmej a viac-menej sme odchádzali domov) z nemocnice medzi 19.00 až 22.00 hodinou. Boli však dni, a vôbec nie ojedinelé, keď som sa z operačnej sály do postele dostal o tretej nadránom. Na týchto „meetingoch“, na ktorých sa zúčastňoval celý lekársky tím, sa rozoberali jednotliví pacienti, priebeh ich operácie, aktuálny klinický stav, prípadne komplikácie operačnej liečby a navrhovali sa ďalšie kroky. Boli to živé diskusie, kde sa vyjadrovali nielen skúsení lekári, ale aj mladí kolegovia, ktorí zvyčajne reportovali týchto pacientov. Často tam zaznievali aj odlišné názory, no medzi kolegami bol cítiť vzájomný rešpekt a úcta. Na rannom stretnutí sestra a lekár, ktorí mali na starosti daného pacienta, referovali ostatným jeho aktuálny zdravotný stav, laboratórne výsledky, výsledky pomocných zobrazovacích vyšetrení, nastavenú liečbu a plán pre daný deň, pričom ostatní mali možnosť sa vyjadriť k liečbe a k navrhovaným postupom. Pokiaľ ide o predoperačnú prípravu, stretol som sa s kolegami, ktorí sa pripravovali na operácie tak, že si kreslili predpokladanú intraoperačnú situáciu (napr. projekciu aneuryzmy, lokalizáciu tumoru a vzťah k dôležitým anatomickým štruktúram) a po operácii hodnotili, či ich predstava bola správna. Mali celé denníky kreslených operačných nálezov. Napríklad profesor Hirotoshi Sano, mimochodom, držiteľ Guinnessovho svetového rekordu v počte operovaných aneuryziem, nás k tomu nabádal a zdôrazňoval, že takto si cibríme anatomickú predstavivosť. Bolo zaujímavé a poučné sledovať takúto osobnosť ako si ako malý žiačik kreslí do svojho operačného denníka. V mnohých z nás to vzbudzovalo rešpekt a pokoru.

Ako ste vnímali odborný a ľudský rozmer v oblasti zdravotníctva?
Japonci patria medzi trendsetterov. Napriek tomu, mnohí kolegovia, ktorých som tam spoznal, mali za sebou dlhodobé zahraničné stáže, čo naznačuje ich otvorenosť a schopnosť učiť sa od iných. Japonci však dokážu príkladne spolupracovať aj medzi sebou. V Nagoyi sa miestne neurochirurgické pracoviská pravidelne stretávali na odborných seminároch, na ktorých si vymieňali vedomosti a skúsenosti. Dokonca ich spolupráca viedla k vývoju a produkcii nových nástrojov pre endoskopické operácie. Ustavične analyzovali svoje skúsenosti s týmito nástrojmi a ďalej ich vylepšovali. Podobne na pracovisku Aichi Medical University som absolvoval seminár, kde sa vyhodnocovali výsledky vývoja nového stentu, ktorý lekári z tohto pracoviska vyvíjali. Japonskú neurochirurgickú školu charakterizuje nepretržitá snaha o napredovanie. Pokiaľ ide
o ľudsky rozmer, ten je odrazom pestovania vzájomného rešpektu v japonskej spoločnosti. Lekár rešpektuje pacienta spolu s jeho potrebami a na revanš pacienti resp. spoločnosť si vysoko váži lekársky stav. Prejavuje sa to už pri prvom kontakte lekára s pacientom, kde sa obe strany vzájomne uklonia a komunikujú zdvorilo so vzájomným rešpektom. Už pri vstupe do nemocnice stojí pracovník recepcie, ktorý sa snaží pomôcť pacientovi usmerniť jeho ďalšie kroky. Našincovi sa takéto správanie môže javiť ako mimoriadne úctivé a úslužné, ale v Japonsku je to štandard. Zriedkakedy som mal možnosť vidieť pacientov stojacich v rade — zvyčajne všetci sedia, trpezlivo čakajú, až príde na nich rad. Pacienti medzi sebou nikdy nahlas nekomunikujú a už vôbec nie, aby viedli telefonický rozhovor. Po vstupe do nemocnice môžete mať pocit, že ste sa ocitli v oáze pokoja, a pri pohľade na informačné tabule sa vám môže zdať, že ste na tom najlepšom letisku. V niektorých prípadoch je dokonca označená aj vzdialenosť k toaletám. Keď už sme pri tom, nemocničné toalety zvyčajne nemajú vstupné dvere, ale napriek tomu, nebyť informačnej tabule, pri prechádzaní popri nich, by ste nevedeli, že idete okolo sociálnych zariadení. Žiaden nepríjemný odor vám deň nepokazí. Mimochodom, niečo také, ako delenie na toalety pre personál a toalety pre pacientov, nenájdete. Keďže som bol fascinovaný úrovňou čistoty ich sociálnych zariadení (nielen v nemocniciach), nedalo mi neopýtať sa, ako je to možné. Odpoveď bola, že Japonci vždy myslia na druhého, a tak, keď odchádzajú z toalety, dajú ju do takého stavu, aby ten, čo príde po nich, sa tam cítil príjemne. V japonskom zdravotníctve je systém zameraný na maximálny komfort pacienta a elimináciu stresových situácií.

Ktorý moment vám počas stáže najviac utkvel v pamäti?
Bolo ich niekoľko, jedným z takýchto momentov bola situácia, keď som ráno cestou do práce uvidel v parku blízko nemocnice cvičiť skupinu 10 až 15 pacientov, pričom niektorí z nich boli na invalidnom vozíku či pár dní po operácii mozgu. Cvičenie viedla profesorka Yoko Kato. Bolo to pre mňa prekvapivé, nečakané a obdivuhodné súčasne. Nikdy predtým som sa s niečím podobným nestretol. Aj tento príklad demonštruje, ako môže vyzerať vzťah medzi lekárom a pacientom v Japonsku. Ďalším silným momentom boli pre mňa slová na rozlúčku od Dr. Takizawu, aby som sa nezabudol baviť neurochirurgiou. Tento skromný, otvorený a priateľský človek pôsobil na operačnej sále neuveriteľne pokojne, a to napriek tomu, že robil veľmi komplikované výkony ako napr. high- či low-flow bajpasy. Každú operáciu si jednoducho užíval v tom najlepšom zmysle slova. Pre mňa sa jeho „enjoy neurosurgery“ stalo akýmsi obrazom toho, ako by to malo vyzerať. Ďalšou z vecí, ktorá na mňa zapôsobila, bola ich superšpecializácia. Niektorí neurochirurgovia operovali napríklad len aneuryzmy MCA či AcomA, zatiaľ čo iní sa venovali len neuralgiám trojklaného nervu. Aj vďaka tomu boli ich liečebné výsledky obdivuhodné. Či je to uplatniteľné aj u nás, neviem, ale zdá sa, že svet sa uberá týmto smerom. V spojitosti s týmto ma zaujal ich zmysel pre detail a ich dôraz, aký kládli na predoperačnú prípravu, vrátane štúdia obrazovej dokumentácie, polohovania pacienta, rúškovania, inštrumentária a celého prístupu operačného tímu, ktorý v Japonsku pracuje ako stroj a počas operácie len dolaďuje detaily podľa aktuálnej situácie. Už len sedieť v kúte na operačnej sále a dívať sa na to divadlo bolo pre mňa fascinujúce. Nehovoriac o ich operačnej technike. Veľmi silným momentom bolo vidieť, ako komunikujú s príbuznými. Po operácii, nech už trvala 2 alebo viac ako 10 hodín, išiel operatér bezprostredne po tom, čo pacienta odovzdal na jednotku intenzívnej starostlivosti (JIS) (pacienta na JIS sprevádzal celý operačný tím — niekedy aj 6 lekári), za príbuznými, ktorým trpezlivo venoval ďalšie desiatky minút, informujúc ich o priebehu operácie. Nemocnica mala na tieto situácie vytvorené špeciálne miestnosti, kde príbuzní mali možnosť čakať na výsledok operácie. Pre lepšiu predstavu, išlo o komfortne vybavenú miestnosť s klimatizáciou, sociálnym zariadením, televíziou, knižnicou či občerstvením, ktorá bola situovaná v tesnej blízkosti operačného traktu. Rozhovor prebiehal v pokojnom, komfortnom a vľúdnom prostredí, rešpektujúc právo na súkromie príbuzných, ktorí často prežívali vypäté emočné situácie. V tejto súvislosti si spomínam, ako profesorka Yoko Kato prehrávala dôležité časti operácie príbuzným, ak o to prejavili záujem. Zmyslom toho bolo zmierniť ich obavy dokumentovaním, že cieľ operácie bol dosiahnutý. Len zdôrazním, že na pracoviskách, ktoré som navštívil, sa každá operácia audiovizuálne zaznamenávala.

V čom sa podľa vás líši japonská neurochirurgia od tej slovenskej (prístup, technológie, filozofia)?
Odpoviem na vašu otázku všeobecne. Podľa môjho názoru rozdiel pramení z kultúrnych a sociálno-ekonomických odlišností, ktoré sa prejavujú vo viacerých oblastiach života vrátane neurochirurgie, resp. medicíny ako takej. To, že táto krajina zastáva podľa HDP pozíciu 4. najsilnejšej ekonomiky sveta, sa odráža v tom, že v Japonsku neriešia technické vybavenie pracovísk. Bez zbytočného zveličenia sa dá povedať, že majú všetko, na čo si len spomenú. Dodnes mám pred očami obraz, ako sa po chodbách operačného traktu v Aichi Medical University Hospital „povaľovalo“ niekoľko operačných mikroskopov Pentero či Leika. A ďalšie ako Kinevo spolu s exoskopmi boli na operačných sálach. O inštrumentáriu ani nevravím. Japonci majú navyše vo svojej povahe nezlomnosť. Na otázky o zemetraseniach, tsunami a iných katastrofách, ktoré túto krajinu sužujú relatívne často, vám odpovedia, že oni to zvládnu, nič ich nezlomí, ba naopak, že z toho vzídu ešte silnejší. A táto vlastnosť spolu s túžbou ustavične sa zlepšovať, extrémnou pracovitosťou, vierou vo vlastné schopnosti, a zdravou drzosťou „pobiť“ sa s tými najlepšími sa prejavuje temer v každej oblasti života. Neuspokoja sa, kým nedosiahnu stanovený cieľ, a netúžia byť priemerní. Majú historickú skúsenosť, že investícia do vzdelania a pracovitosť ich priviedli na vrchol ekonomického blahobytu a medzinárodného rešpektu, napriek niektorým škvrnám v ich histórii. Japonci sú hrdí na svoju krajinu a na to, čo dokázali. A toto sa dá povedať aj o japonskej neurochirurgickej škole.

Stretli ste sa s niečím, čo by ste radi preniesli do našej praxe doma?
Parafrázujúc slová fínskeho neurochirurga Miku Niemeläu, ich skúsenosti a prístup k práci v Japonsku a všetko, čo s tým súvisí, sú vo väčšine krajín nedosiahnuteľné. To však neznamená, že by sme sa nemali usilovať priblížiť sa k týmto štandardom. Je veľa vecí, ktoré by som rád preniesol do našich reálií. Bol by to dlhý zoznam. Operačné techniky v oblasti neurovaskulárnej problematiky či v oblasti nádorov mozgu, s ktorými som mal možnosť sa oboznámiť, by boli isto prínosom pre našich pacientov. Zvlášť myslím na východniarov, kde dostupnosť neurochirurgickej starostlivosti je v porovnaní s ostatnými časťami Slovenska nie optimálna (1 neurochirurgické pracovisko na východe Slovenska v porovnaní so 6 na západe a 4 na strednom Slovensku). Ako som spomínal vyššie, predoperačná príprava a priebeh operácie môžu byť v Japonsku pre niekoho, kto má pre túto oblasť medicíny vášeň, fascinujúcim divadlom. Ak by sme toto dokázali pretransformovať do našich podmienok, bolo by to dobrým znamením, že kvalita prevyšuje kvantitu, a že smerujeme k ďalšiemu zvyšovaniu úrovne zdravotnej starostlivosti. A je ešte niečo, čo by som rád preniesol na Slovensko. Sú to ich knihy a chirurgické inštrumentárium. Ich odborné publikácie sú nádherne ilustrované a podľa slov samotných Japoncov skvelé napísané, ale, žiaľ, drvivá väčšina z nich je v japončine, podobne ako mnohé operačné nástroje sú dostupné len na japonskom trhu. Pri pohľade na tieto nástroje človek rýchlo pochopí, prečo je japonská remeselná zručnosť tak vysoko cenená.

Aký odkaz by ste nechali mladším kolegom na základe týchto skúseností?
Určite by som mladým zaželal, aby mali podobné šťastie, ako som mal ja. A nemusí to byť len Japonsko. Som presvedčený, že človek sa môže všade niečo naučiť, či už ako sa to robiť má, alebo naopak, ako sa to robiť nemá. Je potrebné len ostať pri zemi a mať oči a uši otvorené. Jednou z vecí, ktoré som sa naučil, bolo, že k cieľu sa zvyčajne dá dopracovať viacerými spôsobmi, pričom tieto spôsoby môžu byť porovnateľne dobré. Bolo by skvelé, ak by sme sa navzájom viac rešpektovali a zbavili sa pocitu, že sa každý musí správať podľa nás. Rozhodne by bolo dobré pre nás všetkých, ak by vedomosti, ktoré mladí získajú v zahraničí, priniesli na Slovensko. Je však dôležité, aby pre ich implementáciu mali vytvorené podmienky a aby narazili na otvorené mysle. Raz mi profesorka Yoko Kato na môj obdiv vyjadrený k jej osobe za to, ako podporuje mladých, povedala, že pre ňu je podpora mladých prirodzená a logická, pretože ak budú mladí múdri a vzdelaní, bude sa mať dobre ona aj jej okolie.